Abeceda v službe
Spisovateľ si sadol k stolu a vytiahol biely list papiera. Písmenká v jeho starom
písacom stroji ožili: „Ideme písať nový príbeh.“ Spisovateľ vedel, že každé z
  nich má svoju úlohu a    postupne ich všetkými desiatimi prstami vyberal a
   posielal na papier.
    A ten sa postupne zapĺ
ňal. Písmenko pribúdalo k písmenku, v skupinách tvorili
     slová a vety. Niektoré boli v každej vete. Napríklad také „A“ bolo na to patrične
     hrdé. Vždy, keď bolo na rade vravelo: „Pozrite, aké som dôležité, zasa ma použil.
     Celé sa nafukovalo a rástlo, len-len že neprasklo. „E-čko“ bolo trochu nemotorné,
      vždy sa rýchlo hrabalo na svoje miesto a občas pritom do niekoho narazilo. Potom
       sa začervenalo a zmätene vyhŕklo: „Prepáč, prepáč!“ „I“ chcelo byť všade.
       Zakaždým volalo: „Počkajte, aj ja sa tam ešte zmestím!“. A rýchlo sa vtislo medzi
        ostatných. Niekedy ho spisovateľ musel aj vymazať.
         „K“ bolo na seba hrdé, že stojí na začiatku mnohých dôležitých a niekedy aj
          nezrozumiteľných slov ako napríklad „konzumný“ alebo „kvalitný“. „M-ku“ to vždy
          trochu trvalo, kým dobehlo. Muselo najprv posunúť pravú nohu, potom pritiahnuť
          harmoniku a pridať ľavú nohu. Ale aj tak ho bolo často vidieť. „C“ a „H“ chodili
          väčšinou spolu, len sa občas nevedeli dohodnúť, ktorým smerom.
           Niektoré písmenká boli nápadnejšie ako iné, niektoré rady veľa rozprávali a mali
           rady spoločnosť. Ako napríklad „U“ a „O“ – to vždy rýchlo prihopkalo, keď sa
           niekde niečo dialo. Na klávesnici sa však našli aj utiahnuté, ktoré sa na papier často
           nedostali. 
           Každé písmenko malo svoju úlohu a bez žiadneho z nich by sa príbeh nezrodil.
           Ochotne stáli pripravené v útrobách písacieho stroja a keď ich spisovateľ poslal
          na ich miesto na papieri, s radosťou skákali tam, kde text vznikal. A príbeh už bol
          takmer hotový. Chýbalo len málo – okrem záverečných viet aj meno hlavnej postavy,
           ktorou bolo exotické zvieratko z ďalekej krajiny. Putovalo po slovenských lesoch a
          zoznamovalo sa s tunajšími zvieratkami.
          Niektorým písmenkám vadilo, že ich spisovateľ málo používa a sťažovali sa. Za
          každú cenu chceli byť súčasťou mena hlavnej postavy, aby sa na papier dostali
         čo najčastejšie. Iným to vlastne aj vyhovovalo, keď neboli často aktívne a starali
        sa viac o seba.
        Ale najhoršie zo všetkých boli na tom „Q“ a „X“. Do tohto príbehu sa ešte nedostali.
        Vlastne sa už dávno nikam nedostali. Sú to také zvláštne písmená. Niektorí si
       dokonca myslia, že sú zbytočné. No počuli ste už niekedy nejaké slovo, kde dostanú
       šancu? Alebo dokonca také, ktoré sa nimi začína? Asi si neviete spomenúť, však?
      Sú to také zaprášené čudesá, asi ešte z čias, keď sa rozprávalo po latinsky. Píšu
      sa vskutku zriedka. Ak vôbec.
      „Q-čko“ bolo z toho smutné. Často si povzdychlo: „Prečo ma na tú klávesnicu vôbec
     namontovali? Veď ak by bolo treba, môžu použiť „O“ a čiarku namiesto môjho
    chvostíka. Ach, ja vôbec nemôžem na nič poslúžiť.“ „X-ko“ bolo zasa trochu
   zanovité a rado si len tak pre seba vymýšľalo slová na „x“. Napríklad jaxi, nexcem
  alebo kloxtať, či xavranelý. Mohli by sa niekde hodiť. No nie? Ale aj tak
  si ho nikto nevšímal. Niektoré písmenká si dokonca mysleli, že si za to môžu
  samé, lebo vyzerajú celkom inak ako ostatné, akoby prišli z inej krajiny.
  Spisovateľ už takmer dopísal celý príbeh. Všetko je už skoro hotové, len to
  jedno mu stále chýba – meno pre hlavného hrdinu. Celý čas si tým láme hlavu.
   Malo by to byť niečo výnimočné a nezvyčajné. Nič mu nenapadá, až kým mu
   zrak nepadne na Q a X. „No jasné! Vás dve používam tak zriedka. Ste také
   výnimočné. Presne ako môj hrdina. Bude sa volať QEX!“ (Čítaj kveks.)
    Ostatné písmenká sú prekvapené. Prečo nepoužil ich? Práve títo dvaja budú
     toľkokrát v celom príbehu? Ale spisovateľ hovorí: „Som rád, že som si na vás
     spomenul. Teší ma, že v mojom písacom stroji je toľko rôznych písmen. Všetky
      sú dôležité a každé má svoju úlohu. Bez nich by príbeh nebol taký, aký ho
       chcem mať.


Vitajte na stránke   Rodinného tábora YWAM 2009

     e   e   a v službe
Tu si stiahni príbeh