Príbeh
Výprava za medom
Bolo to už dávno, keď sa starý medveď Chlpáč nezbedne naháňal s kamarátmi po lese a hľadal nejakú maškrtu pod zub. Hoci sa vždy niečo našlo, ani tá najonakvejšia dobrota nevyvážila jemnú, sladučkú chuť najväčšej pochúťky medveďov – lahodného medu. Zlatistý, rozplývajúci sa na jazyku voňal lesnými kvetmi, ihličím, slnkom. Dával silu, zdravie i radosť.
Hoci odvtedy ubehlo veľa rokov, vždy bol v rodine Medveďovcov plný krčah medu, ktorý si celá rodinka spravodlivo delila a nevedela si bez neho predstaviť svoj medvedí život. Traja medvedí súrodenci – najstarší macko Miňo, jeho sestrička Binka a ich malý braček Uško sa nikdy príliš nezamýšľali nad tým, odkiaľ sa med berie – dôležité bolo že tam bol a chutil.
Raz ráno, len čo sa slniečko objavilo na oblohe, sa zobudili a len čo si popretierali očká a ponaťahovali všetky laby, ohlásil sa hlad. Uško rýchlo vstal. „Poďme rýchlo na med, starý otec ešte spí, môžeme zjesť koľko chceme“. Ostatní súhlasne pokývali hlavou a potichu vošli do komory. Aké však bolo ich prekvapenie, keď na polici našli prázdny krčah! A po mede ani stopy, celkom zabudli, že včera mali návštevu a všetok zjedli. „Jajaaaj, čo len budeme robiť, veď sme hladní!“ bedákali medvieďatá.
Ich nárek začul starký, ktorý hneď vybehol za nimi. Medvieďatká boli celkom bezradné. Veď to sa ešte nestalo, aby v dome nebolo medu! Nuž, bolo treba niečo robiť. Starý medveď zavolal svojich medvedíkov a hovorí im: „Milé deti, dnes máme pred sebou veľkú úlohu. Treba priniesť z lesa med, sám nepríde. Pôjdeme všetci. Prejdeme cez potok, kopec a budeme hľadať.“
Medvedíky ohrnuli ňufák. „Čoo? Teraz ráno? Ale veď nám sa nechce! Ešte sme sa ani nepohrali…“ Chceš, nechceš, ide sa. Kto chce med, musí s nami hľadať. A ešte niečo, tu na tomto starom pergamenovom papieri mám pre vás dôležité posolstvo. Je tu napísaný náš medvedí kódex, teda pravidlá, podľa ktorých sa naozajstný medveď správa. Jedným z nich je – pomáhaj svojim blížnym. „Tak ide sa!“, zavelil a pustil sa smerom ku kopcu. Medvieďatá sa neochotne pohli za ním.
Miňo bol najväčší a najrýchlejší, bol preto stále vpredu, keďže chcel byť čo najskôr v cieli. Keď na neho volali, aby ich počkal, veru si aj pofrflal: „Prečo sa mám stále prispôsobovať tým slimákom? Už sme tam dávno mohli byť!“ Uško bol zasa najmenší a o chvíľu ho už boleli nožičky: „Ja už nevládzem, sadnem si tu na pník a budem vás čakať, kým sa vrátite.“ Binka zasa podchvíľou odbiehala, lebo ju zaujala tu kvetinka, tam motýlik, či vývrat zaujímavého tvaru: „Jeej, to je krásne…,“ vzdychala blažene. Starý medveď im však zdôrazňoval: Ak chceme nájsť med, musíme držať spolu a pomáhať si. Nemôžeme sa predsa nechať zlákať tým, čo uvidíme okolo, inak by sme mohli stratiť cestu“.
Napriek jeho varovaniam sa to stalo. Keď už boli za veľkým kopcom, medvieďatá sa už tak nevedeli dočkať medových hodov, že sa rozbehli cez les tak, ako ich labky viedli – jedno napravo, druhé naľavo a tretie jednoducho za ňufáčikom. Len starý Chlpáč šiel ďalej po cestičke a čoskoro ho už k cieľu viedla aj stále silnejšia vôňa medu. Keď dorazil až k starému bútľavému stromu, ktorý bol plný plástov lesných včiel, zavolal na medvieďatá. „Poďte ku mne, tuláci, našiel som čo hľadáme.“ Keď medvieďatá počuli jeho hlas, rýchlo pribehli a všetky medvedíky spoločne naplnili veľký krčah sladkou dobrotou.
Spiatočná cesta už bola omnoho ľahšia, hoci medvieďatká boli už unavené a ťažko presviedčali nožičky, aby ich vyniesli do kopca. Hrial ich však dobrý pocit, že medu bude doma zasa na dlhší čas dosť a že keď ho nebude, už vedia, kde ho možno hľadať. „Keď budem veľký, budem nosiť med aj Tebe, starý otec,“ povedal malý Uško. „Jedni druhým doneste med a tak naplníte medvedí kódex,“ uzavrel cestu plnú dobrodružstiev starý Chlpáč.