Príbeh
Červená čiapočka a nebezpečná zóna
„Dnes mám krásny deň,“ povedala Patrícia, keď vbehla do obývačky mávajúc ruksakom a usadila sa na kolenách svojej prekvapenej mamičke: „Slnko svieti, prišla jar a z biológie mám jednotku za projekt o lienkach. Môžem sa zahrať na tablete?“
„Ale Paťka,“ nedala sa mamička, „veď hovoríš, že svieti slniečko. Chcela by si taký krásny deň premrhať čučaním do tabletu? Mohla by si napríklad odniesť pár drobností babičke. Volala mi, že je dnes nejaká slabá, ostala v posteli. Vieš, ako by sa potešila?“
Patrícia sa na chvíľu ofučala, že „Prečo zase ja?“, ale len tak, aby sa nepovedalo. Keď mamka naložila do košíka pár jogurtov, koláčiky a banány, natiahla si červenú čiapku a vyzvedala: „A keď sa vrátim, potom si môžem zahrať Angry Birds?“
„No uvidíme,“ odvetila jej mamička a uistila sa: „A mobil si si zobrala, áno?“ Paťa, doma všetkými láskavo nazývaná Červená čiapočka, v škole zasa Redcap, ju už ledva počula. Poberala sa hore záhradou a cez bráničku v plote do lesa.
Dobre poznala cestičku, ktorá sa cezeň vinula až k babičkinmu domčeku na lúke v takmer opustenej osade. Dávno babičku presviedčali, aby sa k nim presťahovala. Lenže ona nevedela opustiť svoju dreveničku medzi smrekmi, jabloňami a domácimi zvieratkami.
V polovici cesty, na kopčeku pri striebornom smreku sa Čiapočka na chvíľu zastavila. Zvykla si dať pár dúškov z pramienka, ktorý tam vyvieral zo zeme. „Dobrý deň,“ pozdravila chlapa s motorovou pílou na pleci, ktorý sedel na lavičke pri ňom. „Aj Tebe Čiapočka, kam si sa vybrala?“ „Nesiem babičke pochúťky,“ chválila sa Paťa. „Už ma čaká, mama jej poslala SMS-ku. Nevládze si už sama nakúpiť, musíme sa o ňu postarať.“
Drevorubač sa k nej naklonil, akoby jej chcel prezradiť tajomstvo: „Túla sa tu starý vlk, daj si pozor. Radšej neschádzaj z cestičky, mohla by si sa mu dostať do cesty.“
Čiapočka rýchlo pokračovala po cestičke. „Ďakujem ujo, radšej bežím za babičkou, aby sa jej niečo nestalo.“ Ešte pár sto metrov cez les a vynorila sa pred ňou babičkina chalúpka. Z komína sa dymilo a na okne sa zelenali paradajkové priesady. Čiapočka odtlačila vŕzgajúcu bráničku a vošla do dvora. Babička ležala v posteli a driemkala. Čiapočka hneď odviazala verného psa Šarika a zavrela dvere. Pohostila babičku dobrotami a keď sa vlk objavil, ani mu nenapadlo dobýjať sa dnu. Stratil sa a viac sa neukázal.
Čiapočka sa usmiala. Vlk? Veď tie žijú iba v Tatrách. A keby sa aj objavil, mohla by ho zahnať šiškami, ako v tej najnovšej hre. Čo si len tí dospelí navymýšľajú, človeku skoro naženú strach. Po ceste ešte odbočila do húštiny, kde vedela, že rastú bahniatka. Košík položila na cestičku a dlho olamovala výhonky.
Keď sa vrátila, košík bol preč. V zlej predtuche sa ponáhľala k babičkinmu domčeku. „Kde sú sliepky?“ zaujalo ju, keď prešla bráničkou do dvora. Otvorila dvere do chalúpky a prekvapilo ju, že babička nie je v malej kuchynke, kde na sporáku čosi bublalo. Až keď vstúpila do izbietky, všimla si, že v posteli niekto leží. Čo sa len s tou babičkou porobilo, akosi sa zmenila, premýšľa. Akosi jej uši trčia dohora na vankúši.
„Babička, prečo máš také veľké uši?“, pýta sa z mosta do prosta. „Aby som Ťa dobre počula…“, vraví babička akýmsi hrubým, nezvyklým hlasom a gúľa očami za hrubými okuliarmi. Kde len tie oči videla, odkiaľ sú jej známe? „Babička, prečo máš také veľké oči?“, overuje si hneď. „Aby som Ťa dobre videla…“, zaznie z postele. Čudná tvár sa roztiahne a z úst sa zalesknú ostré zubiská. Čiapočke všetko prestáva dávať zmysel. Veď babička zuby nemá, odkedy si ju pamätá, veď preto jej nesie jogurty a banány….
„Ty si zjedol babičku, Ty vlk jeden pažravý,“ nekompromisne Čiapočka odhalí nenásytného zvera a poberie sa vnohy. Nemotorný vlk sa teperí spod periny za ňou, ale kým vylezie a otvorí si dvere, Paťa je už vonku a lezie do kôlne. Tam sa zavrie závorou a volá domov. Mami, vlk zjedol babičku a chcel aj mňa, pošli sem uja Igora. Ten vlk je strašne zubatý, mám len jeden život a ešte aj čiapku som stratila niekde na úteku.
Horár Igor práve dopĺňa srnkám zásoby soli, keď mu zazvoní telefón. „Babička? Vlk? To hádam nie je možné! Všetkým sme dali čip s vysielačkou… No počkaj potvora, veď ja Ti ukážem…“ V behu si nabíja brokovnicu. Keď pribehne k chalúpke, Paťa sa odváži vyliezť z kôlne. „Tam, v izbe, on ju zožral, a je to moja vina,“ plačky mu vysvetľuje. „Mala som ju varovať, ale ja som sa na tom len smiala…“ Horár ju však zastaví a obráti sa k domčeku.
„Babička, ale prečo máš také veľké zuby?“, hlesne Čiapočka nechápavo a ako prikovaná hľadí na vlka, ako vylieza spod periny. „Aby som Ťa mohol rýchlo zjesť!“, zahučí na ňu zver a jedným razom ju prehltne aj s novučkými teniskami Nike. Iba červená čiapočka sa jej pritom skĺzne a spadne vedľa postele. Vlk potom zalezie zasa pod perinu a tvrdo zaspí.
Horár Igor práve zbehol z kopčeka k chalúpke, keď sa prekvapený zastavil. Čože? Babička Matilda sa najedla makových pirohov? Spí, len tak chrápe za bieleho dňa.
Cez pootvorené dvere vojde do chalúpky. Nakukne do izby a hneď vidí ostré zuby trčať spod nadýchanej periny. No počkaj, potvora, veď Ti ja ukážem, hovorí si. Keď odkryje perinu, vyvalí sa spod nej obrovské brucho. „No toto, to som ešte nevidel,“ mrmle si Igor prekvapene. „Rýchlo ho musím operovať, kým sa nezobudí.“
Chytí najväčší babičkin nôž a pozorne vlkovo brucho rozpára. Ten spí tak hlboko, že sa pritom ani nepohne. Keď mu babička vylezie z brucha, Červená čiapočka ju vyobjíma. „Ach ach, takto nás oklamal, tváril sa ako krotký psík a pritom to je nebezpečná šelma,“ krútia hlavou. Horár ich nenechá dlho lamentovať a rozdeľuje úlohy: Paťka, Ty dones zvonka pár kameňov, babička, Vy nájdite ihlu a niť, nech mu to brucho zasa zašijeme.
Tak sa aj stalo. Do brucha mu zašili kamene a uložili ho na dvor do trávy. Keď sa vlk večer prebral, nepamätal si nič z ťažkej operácie, iba cítil obrovský smäd. Zjedol som toľko chutného mäska a pitný režim som zanedbal, vyčítal si. Keď však uvidel neďaleko potok, hneď sa vybral, že to napraví.
Došuchtal sa k nemu, hoci mu to šlo ťažko, lebo sa mu brucho vlieklo po zemi. Keď sa naklonil nad potokom, aby sa napil, kamene v bruchu sa mu presypali a prevrátili ho dolu hlavou do potoka. Ten ho odniesol ďaleko-ďaleko až k najbližšej vodnej elektrárni, kde ho vyplavilo na breh. Tam toľko skuvíňal, až ho mestskí policajti odviezli do psieho útulku, kde ho zavreli do klietky.
Červená čiapočka a babička si s horárom Igorom pochutnali na slivkovom lekváre a dlho spomínali na túto príhodu. Odvtedy si každého návštevníka dobre prezreli, kým ho pustili do dvora, alebo sa s ním dali do reči. Veď za sladkým úsmevom sa môže skrývať ten najzúrivejší a najdravší vlk.