Príbeh
O troch grošoch
Raz dávno si v jednej ďalekej krajine kráľ už dlho lámal hlavu, ako dobre spravovať svoje kráľovstvo. Čo ako sa usiloval, grošov bolo stále málo a stále viac bolo treba od poddaných pýtať. Tak sa kráľ raz prezliekol za obyčajného pocestného a vybral sa po krajine putovať, rozumy od drobného ľudu zbierať. Ako si tak ide po ceste, narazil na jedného kopáča, čo popri ceste priekopu kopal. Hneď sa ho pýta, ako sa má a veľmi ho prekvapilo, že ten upotený človek odpovedá, že dobre.
„Aj grošov máš dosť, nechybuje Ti nič?“, vyzvedá sa preoblečený kráľ.
„Nuž, dosť mám všetkého,“ vraví kopáč. „Kopem tieto priekopy a aj keď je to práca ťažká, spokojný som. Každý deň dostanem od kráľa na výplatu tri groše.“
„Iba tri groše? A z toho vyžiješ?“ čuduje sa kráľ.
„Čože vyžijem, vyžil by som ľahko, ale nie som sám. Jeden groš vraciam otcovi, ktorý ma ako dieťa vychoval a živil, kým som mohol začať pracovať. Druhý zasa požičiavam synčekovi, ktorý keď vyrastie, bude mi to vracať a živiť zasa mňa. A len z tretieho groša sám žijem.“
Kráľ poďakoval za vysvetlenie a idúcky dolu cestou ešte dlho potriasal hlavou nad tým, ako môžu kopáčovi vystačiť každý deň tri groše, keď jemu sa kopy grošov váľajú v pivniciach a ešte je vždy málo. A navyše má ten robotný človek aj postarané o budúcnosť, keď raz nebude vládať robiť. Veď ja som svojmu synovi všetko doprial a kdeže je? Len po svete si zábavky zháňa a vždy viac grošov na ne pýta, chmúrne dumal pocestný kráľ.
Ale predsa sa od toho kopáča niečo naučil a od toho dňa si dobre rozmyslel, na čo grošíky pomíňa. Nerozhadzoval ich na zábavky, ale vydával na to, čo jeho kráľovstvo zveľadilo a poddaným lepší život prinieslo. Stal sa z neho múdry kráľ, pretože sa naučil, že s poriadkom v dome aj menej je viac, lebo grošíky sa neroztratia ako ovečky po lúke. Tak ako ovečky počujú bačov hlas, keď ich zvoláva a vedie na pastviny, aj poddaní zbadali, že majú múdreho kráľa a veľmi si ho vážili aj keď bol už starý a mal dlhú bradu. Na konci tej brady mal zvonec, a už je rozprávky koniec.
