Traja sú viac ako jeden

Kroch, Čuňo a Kvik, traja bratia z Chlievikova sedeli na lúke a rozprávali sa. „Jááj, treba nám už ísť do sveta, skúsiť niečo nové. Veď tu už všetko poznáme. Sme dosť veľkí, chceme zažiť niečo zaujímavé, vzrušujúce“, krochkali a tešili sa na dobrodružstvo.

A tak sa jedného dňa naozaj vybrali do sveta. Cupitali práve po lesnej cestičke, keď ponad nich preletela  sova. „Dávajte si veľký pozor na vlka, potuluje sa po kraji a striehne na korisť. Je prefíkaný a ľahko vás napadne“, varovala ich. Kroch, ktorý bol dosť lenivý a Čuňo, ktorý rád sníval, sa len bezstarostne zasmiali a išli ďalej. Starostlivý Kvik však zastal, poškrabkal sa po hlave a dostal nápad: „Postavíme si domček, ukryjeme sa tam a vlk sa k nám nedostane.“ Rozbehol sa za bratmi a rýchlo im vyrozprával svoj plán. Tí sa však na tom len zasmiali, zastrihali ušami a išli ďalej svojou cestou.

Prišiel večer a zdiaľky počuli hrozné zavýjanie vlka. Kroch a Čuňo sa zľakli. Rozbehli sa k najbližšiemu stromu a pritisli sa k sebe. Triasli sa od strachu, len tichulinko kvíkali a čakali na svitanie. „Prečo len nemáme domček?“, bedákali. Hneď ako vyšlo slniečko, pokračovali v ceste. Na blízkej lúke zbadali stohy slamy. „Fíha, z toho by som postavil dobrý dom, kvalitný a ani sa veľmi sa nenarobím,“ povedal si Kroch a pustil sa do rýchleho budovania. Čuňovi a Kvikovi sa to nepozdávalo a odišli hľadať niečo iné, z čoho by postavili príbytok. Čuňo o chvíľu uvidel kopu dreva. „No to už je niečo lepšie ako slama, z ktorej stavia Kroch. Vždy som mal lepšie nápady“, pochvaľoval si. Kvik sa ani s tým neuspokojil a hľadal ďalej.

Vlk medzitým číhal a vyčkával. Len čo si prvé prasiatko dostavalo svoj slamený príbytok a spokojne vošlo dnu, prišiel k domčeku a zakričal: „Hej, prasiatko, otvor mi, rád by som si pozrel tvoju izbičku“. Kroch skoro omdlel od strachu. Odhodlane však zakričal, že neotvorí. Vlka to nahnevalo, nadýchol sa a trikrát silno fúkol do domčeka. Slama sa rozletela na všetky strany, len sa tak prášilo. Prasiatko ledva stihlo utiecť. Vlk kýchal, lebo mal alergiu, oči mu slzili. Kým sa ako-tak spamätal, po Krochovi už nebolo ani stopy. Rozčúlene sa teda vybral hľadať druhé prasiatko.

Netrvalo dlho a uvidel drevenú stavbou. Z dverí sa veselo vyškieral Čuňo a len čo zbadal prichádzajúceho vlka, bleskovo ich zavrel. Neotvoril ani na hrozbu, že mu vlk zničí dom a zožerie ho. „To sa ti nikdy nepodarí“, vykríkol z domčeka. Vtedy sa vlk nadýchol a trikrát silno fúkol do domčeka. Nič sa nestalo, len niektoré polienka sa zatriasli. Nadýchol sa a fúkol lepšie. Domček sa zatriasol a drevo sa rozletelo všade naokolo. Vyplašené prasiatko utekalo, čo mu sily stačili. Vlk chvíľu stál omráčený, lebo ho jedno poleno trafilo rovno do hlavy, ale potom sa pustil hľadať ho.

Kým dvaja bratia utekali pred vlkom, ich braček Kvik si starostlivo nachystal materiál na stavbu svojho domu. Pripravil tehly, maltu, meter, náradie. Smutne si vzdychol, zobral prvú tehlu a začal stavať. Ešte bol len v polovici, keď zrazu začul krik a zbadal svojich bratov, ako utekajú k nemu. Nadšene ich privítal. „Ty si ale staviaš výborný dom, do toho sa vlk nedostane,“ chválili jeho stavbu a spolu sa pustili do jej dokončenia. Vedeli, že patria k sebe a chcú si pomáhať. Onedlho domček stál, bol pevný, bezpečný a teplý. Kroch, Čuňo a Kvik si v ňom navarili si dobrý obed, ktorý rozvoniaval široko ďaleko a rozprávali si, čo všetko zažili. A keď prišiel pred domček vlk, hoci obchádzal a fúkal, ani jedna tehla sa nezachvela. Domček vydržal a nech robil vlk čokoľvek, dnu sa nikdy nedostal.  Napokon dostal zápal priedušiek a išiel sa radšej z neho vylízať.