Príbeh
O záhradníkovi, kvetinke a motýľoch-pomocníkoch
Poludňajšie slnko neznesiteľne hrialo. Horúci vzduch sa ani nepohol a jagavé zrniečka púštneho piesku pálili ako oheň. Široko ďaleko samá púšť. Len uprostred sa ako v rozprávke rozprestierala maličká oáza… Miesto obkolesené mohutnými palmami a figovníkmi pretínal priezračný potok, prameniaci v murovanej studni na okraji oázy. Ten jej dával život. Nádherné pestrofarebné kvety žiarili už na diaľku a stromy ovešané ovocím lákali okoloidúcich. Urodili sa tu voňavé ananásy, šťavnaté pomaranče i sladučké granátové jablká. Akoby aj nie, veď všetky rastliny svedomito opatroval starostlivý záhradník. Celé dni ho bolo vídať ako chodí s krhlou v ruke k potoku a dbá na to, aby nevyschol ani jeden korienok. Spoločnosť mu často robili tri nezbedné motýle. Poletovali sem a tam, zo stromu na klobúk, košeľu či spotené čelo. Vtedy sa usmial a poslal kamarátov na prieskum, kam ešte treba vody. A oni pomáhali. V maličkých krhličkách roznášali vodu všade, kde bolo treba.
„Pomoc!“, zaznel zrazu tichulinký hlások. Záhradník spozornel. „Pomoc, som taká smädná“, ozvalo sa ešte tichšie znova. Bolo jasné, že hlas išiel zvonka, spoza hraníc oázy. Záhradník sa rýchlo vyšplhal na strom, aby zistil čo sa deje. A to, čo uvidel, bolo neuveriteľné. V púšti, poriadny kus od posledných zelených kríkov, rástla v horúcom piesku zaprášená kvetina. Teraz skláňala hlávku do piesku a pýtala si piť. „Musíme jej rýchlo pomôcť“, povedal si záhradník a zavolal motýle.
„Ja tam ísť nemôžem, žeravý piesok by mi spálil nohy a do večera kvietok vyschne,“ vysvetlil im. „Záleží mi na nej, aj ona je pre mňa vzácna. Skúste jej priniesť trochu vody.“ Motýliky si načreli do krhličiek čerstvú dávku živej vody a pozreli sa smerom do púšte. Modrého však chuť pomôcť kvetinke rýchlo prešla. „Je tam prach, horúčava, ktovie, či by som sa odtiaľ vôbec vrátil. A rastlinke by moja malá krhlička aj tak veľmi nepomohla“, mudruje modrý motýlik. „Budem sa ja radšej venovať kvietkom v oáze, veď aj tie ma potrebujú.“
Červený motýlik mal odvahy viac. Rýchlo vyrazil na pomoc kvetinke. Čoskoro však už cítil páľavu dňa a keď doletel do polovice cesty, bol už taký smädný, že si musel oddýchnuť. Pomaly odpíjal zo svojej krhličky, až v nej neostalo nič. Vtedy si uvedomil, že už má silu iba na návrat do oázy. Načo by však aj letel ďalej bez vody? Naspäť doletel celkom vyčerpaný a bol rád, že sa mohol opäť do sýtosti napiť. Kvetinu ľutoval, ale nevedel jej pomôcť.
Žltý motýlik sa na svoju výpravu dlho pripravoval. Najprv sa do sýtosti napil, naplnil si
krhličku až po okraj, aj čelo si ovlažil chladivou vodou. Potom sa vydal na cestu. Páľava bola neznesiteľná a čoskoro ho už boleli krídla, ale hnal ho pohľad na zvädnutú kvetinu v diaľke. Keď zastavil aby si oddýchol, túžobne pozeral na chladnú vodu v krhličke. „Nesmiem myslieť na seba,“ hovoril si. Z posledných síl doletel až ku kvetinke. Keď ku korienkom opatrne vylial drahocenný náklad, zdvihla hlávku a pozrela sa na neho prekvapene. Krásne lupienky sa vystreli a obdarila motýlika omamnou vôňou. Dlho oddychoval na jej listoch.
Lenže bol čas vrátiť sa. Jeho žlté krídelká sa po chvíli už trepotali ponad horúcu púšť. Veľakrát musel oddychovať, nakoniec však predsa doletel k prvým kríkom oázy. Záhradník ho už s napätím čakal. S láskou ho zobral do dlaní a odniesol k prameňu, aby uhasil svoj smäd. „Mám z Teba radosť, pomohol si jej, aby mohla žiť,“ hovoril mu keď sa trochu spamätal. Večer sa ochladilo a záhradník sa sám vydal za rastlinou. Ráno už vystierala svoje lupienky k slnku presadená do oázy. Živá voda prúdila jej listami a dávala jej silu odolať aj najväčšej páľave.