Abeceda v službe
Spisovateľ si sadol k stolu a vytiahol biely list papiera. Písmenká v jeho starom
písacom stroji ožili: „Ideme písať nový príbeh.“ Spisovateľ vedel, že každé z
nich má svoju úlohu a postupne ich všetkými desiatimi prstami vyberal a
posielal na papier.
A ten sa postupne zapĺňal. Písmenko pribúdalo k písmenku, v skupinách tvorili
slová a vety. Niektoré boli v každej vete. Napríklad také „A“ bolo na to patrične
hrdé. Vždy, keď bolo na rade vravelo: „Pozrite, aké som dôležité, zasa ma použil.
Celé sa nafukovalo a rástlo, len-len že neprasklo. „E-čko“ bolo trochu nemotorné,
vždy sa rýchlo hrabalo na svoje miesto a občas pritom do niekoho narazilo. Potom
sa začervenalo a zmätene vyhŕklo: „Prepáč, prepáč!“ „I“ chcelo byť všade.
Zakaždým volalo: „Počkajte, aj ja sa tam ešte zmestím!“. A rýchlo sa vtislo medzi
ostatných. Niekedy ho spisovateľ musel aj vymazať.
„K“ bolo na seba hrdé, že stojí na začiatku mnohých dôležitých a niekedy aj
nezrozumiteľných slov ako napríklad „konzumný“ alebo „kvalitný“. „M-ku“ to vždy
trochu trvalo, kým dobehlo. Muselo najprv posunúť pravú nohu, potom pritiahnuť
harmoniku a pridať ľavú nohu. Ale aj tak ho bolo často vidieť. „C“ a „H“ chodili
väčšinou spolu, len sa občas nevedeli dohodnúť, ktorým smerom.
Niektoré písmenká boli nápadnejšie ako iné, niektoré rady veľa rozprávali a mali
rady spoločnosť. Ako napríklad „U“ a „O“ – to vždy rýchlo prihopkalo, keď sa
niekde niečo dialo. Na klávesnici sa však našli aj utiahnuté, ktoré sa na papier často
nedostali.
Každé písmenko malo svoju úlohu a bez žiadneho z nich by sa príbeh nezrodil.
Ochotne stáli pripravené v útrobách písacieho stroja a keď ich spisovateľ poslal
na ich miesto na papieri, s radosťou skákali tam, kde text vznikal. A príbeh už bol
takmer hotový. Chýbalo len málo – okrem záverečných viet aj meno hlavnej postavy,
ktorou bolo exotické zvieratko z ďalekej krajiny. Putovalo po slovenských lesoch a
zoznamovalo sa s tunajšími zvieratkami.
Niektorým písmenkám vadilo, že ich spisovateľ málo používa a sťažovali sa. Za
každú cenu chceli byť súčasťou mena hlavnej postavy, aby sa na papier dostali
čo najčastejšie. Iným to vlastne aj vyhovovalo, keď neboli často aktívne a starali
sa viac o seba.
Ale najhoršie zo všetkých boli na tom „Q“ a „X“. Do tohto príbehu sa ešte nedostali.
Vlastne sa už dávno nikam nedostali. Sú to také zvláštne písmená. Niektorí si
dokonca myslia, že sú zbytočné. No počuli ste už niekedy nejaké slovo, kde dostanú
šancu? Alebo dokonca také, ktoré sa nimi začína? Asi si neviete spomenúť, však?
Sú to také zaprášené čudesá, asi ešte z čias, keď sa rozprávalo po latinsky. Píšu
sa vskutku zriedka. Ak vôbec.
„Q-čko“ bolo z toho smutné. Často si povzdychlo: „Prečo ma na tú klávesnicu vôbec
namontovali? Veď ak by bolo treba, môžu použiť „O“ a čiarku namiesto môjho
chvostíka. Ach, ja vôbec nemôžem na nič poslúžiť.“ „X-ko“ bolo zasa trochu
zanovité a rado si len tak pre seba vymýšľalo slová na „x“. Napríklad jaxi, nexcem
alebo kloxtať, či xavranelý. Mohli by sa niekde hodiť. No nie? Ale aj tak
si ho nikto nevšímal. Niektoré písmenká si dokonca mysleli, že si za to môžu
samé, lebo vyzerajú celkom inak ako ostatné, akoby prišli z inej krajiny.
Spisovateľ už takmer dopísal celý príbeh. Všetko je už skoro hotové, len to
jedno mu stále chýba – meno pre hlavného hrdinu. Celý čas si tým láme hlavu.
Malo by to byť niečo výnimočné a nezvyčajné. Nič mu nenapadá, až kým mu
zrak nepadne na Q a X. „No jasné! Vás dve používam tak zriedka. Ste také
výnimočné. Presne ako môj hrdina. Bude sa volať QEX!“ (Čítaj kveks.)
Ostatné písmenká sú prekvapené. Prečo nepoužil ich? Práve títo dvaja budú
toľkokrát v celom príbehu? Ale spisovateľ hovorí: „Som rád, že som si na vás
spomenul. Teší ma, že v mojom písacom stroji je toľko rôznych písmen. Všetky
sú dôležité a každé má svoju úlohu. Bez nich by príbeh nebol taký, aký ho
chcem mať.
Spisovateľ si sadol k stolu a vytiahol biely list papiera. Písmenká v jeho starom
písacom stroji ožili: „Ideme písať nový príbeh.“ Spisovateľ vedel, že každé z
nich má svoju úlohu a postupne ich všetkými desiatimi prstami vyberal a
posielal na papier.
A ten sa postupne zapĺňal. Písmenko pribúdalo k písmenku, v skupinách tvorili
slová a vety. Niektoré boli v každej vete. Napríklad také „A“ bolo na to patrične
hrdé. Vždy, keď bolo na rade vravelo: „Pozrite, aké som dôležité, zasa ma použil.
Celé sa nafukovalo a rástlo, len-len že neprasklo. „E-čko“ bolo trochu nemotorné,
vždy sa rýchlo hrabalo na svoje miesto a občas pritom do niekoho narazilo. Potom
sa začervenalo a zmätene vyhŕklo: „Prepáč, prepáč!“ „I“ chcelo byť všade.
Zakaždým volalo: „Počkajte, aj ja sa tam ešte zmestím!“. A rýchlo sa vtislo medzi
ostatných. Niekedy ho spisovateľ musel aj vymazať.
„K“ bolo na seba hrdé, že stojí na začiatku mnohých dôležitých a niekedy aj
nezrozumiteľných slov ako napríklad „konzumný“ alebo „kvalitný“. „M-ku“ to vždy
trochu trvalo, kým dobehlo. Muselo najprv posunúť pravú nohu, potom pritiahnuť
harmoniku a pridať ľavú nohu. Ale aj tak ho bolo často vidieť. „C“ a „H“ chodili
väčšinou spolu, len sa občas nevedeli dohodnúť, ktorým smerom.
Niektoré písmenká boli nápadnejšie ako iné, niektoré rady veľa rozprávali a mali
rady spoločnosť. Ako napríklad „U“ a „O“ – to vždy rýchlo prihopkalo, keď sa
niekde niečo dialo. Na klávesnici sa však našli aj utiahnuté, ktoré sa na papier často
nedostali.
Každé písmenko malo svoju úlohu a bez žiadneho z nich by sa príbeh nezrodil.
Ochotne stáli pripravené v útrobách písacieho stroja a keď ich spisovateľ poslal
na ich miesto na papieri, s radosťou skákali tam, kde text vznikal. A príbeh už bol
takmer hotový. Chýbalo len málo – okrem záverečných viet aj meno hlavnej postavy,
ktorou bolo exotické zvieratko z ďalekej krajiny. Putovalo po slovenských lesoch a
zoznamovalo sa s tunajšími zvieratkami.
Niektorým písmenkám vadilo, že ich spisovateľ málo používa a sťažovali sa. Za
každú cenu chceli byť súčasťou mena hlavnej postavy, aby sa na papier dostali
čo najčastejšie. Iným to vlastne aj vyhovovalo, keď neboli často aktívne a starali
sa viac o seba.
Ale najhoršie zo všetkých boli na tom „Q“ a „X“. Do tohto príbehu sa ešte nedostali.
Vlastne sa už dávno nikam nedostali. Sú to také zvláštne písmená. Niektorí si
dokonca myslia, že sú zbytočné. No počuli ste už niekedy nejaké slovo, kde dostanú
šancu? Alebo dokonca také, ktoré sa nimi začína? Asi si neviete spomenúť, však?
Sú to také zaprášené čudesá, asi ešte z čias, keď sa rozprávalo po latinsky. Píšu
sa vskutku zriedka. Ak vôbec.
„Q-čko“ bolo z toho smutné. Často si povzdychlo: „Prečo ma na tú klávesnicu vôbec
namontovali? Veď ak by bolo treba, môžu použiť „O“ a čiarku namiesto môjho
chvostíka. Ach, ja vôbec nemôžem na nič poslúžiť.“ „X-ko“ bolo zasa trochu
zanovité a rado si len tak pre seba vymýšľalo slová na „x“. Napríklad jaxi, nexcem
alebo kloxtať, či xavranelý. Mohli by sa niekde hodiť. No nie? Ale aj tak
si ho nikto nevšímal. Niektoré písmenká si dokonca mysleli, že si za to môžu
samé, lebo vyzerajú celkom inak ako ostatné, akoby prišli z inej krajiny.
Spisovateľ už takmer dopísal celý príbeh. Všetko je už skoro hotové, len to
jedno mu stále chýba – meno pre hlavného hrdinu. Celý čas si tým láme hlavu.
Malo by to byť niečo výnimočné a nezvyčajné. Nič mu nenapadá, až kým mu
zrak nepadne na Q a X. „No jasné! Vás dve používam tak zriedka. Ste také
výnimočné. Presne ako môj hrdina. Bude sa volať QEX!“ (Čítaj kveks.)
Ostatné písmenká sú prekvapené. Prečo nepoužil ich? Práve títo dvaja budú
toľkokrát v celom príbehu? Ale spisovateľ hovorí: „Som rád, že som si na vás
spomenul. Teší ma, že v mojom písacom stroji je toľko rôznych písmen. Všetky
sú dôležité a každé má svoju úlohu. Bez nich by príbeh nebol taký, aký ho
chcem mať.
Vitajte na stránke Rodinného tábora YWAM 2009
e e a v službe
e e a v službe
